Už dlho kráčam po tenučky krehkom ľade.

Alebo kráčala som. Radšej sa o tejto chôdzi budem baviť v minulom čase, keďže sebareflexia udrela v ten  správny čas. Našťastie. V hodine dvanástej sa ocitám. Som extrém, to netreba nijako špeciálne predstavovať, ale mám jednu myšlienku, ktorú Vám chcem odovzdať prostredníctvom tohto článku. Cítim, že je to moje posolstvo. Teraz v tejto chvíli.  Takže s Vaším dovolením, idem sa vyšantiť. V písaní. Lebo v jedle som sa utrhla až príliš.

Začiatkom februára, som si tak seriózne povedala, že toto bude môj rok. A tak to všetko nejako vypálilo, išlo to hladko, bola som pripravená na všetko. Bola som odhodlaná, vnútorne namotivovaná a aj hlava bola čistá. Prvé výsledky a s nimi nieže prvé komplimenty, ale rovno celá lavína. Lebo schudnúť pätnásť, to asi už uzrie nejaké to oko. Cítila som sa sexi (Teda, niežeby som sa inokedy necítila, ale, veď vieš ..  cítila som sa ako bohyňa).  Ukázala som sebe, Tebe, Vám aj im, že to dám. Teda ešte nieje nič isté, ale som pripravená ísť, som pripravená bojovať do posledného gramu,  som pripravená ísť.. Idem. Opäť kráčam. Lebo som húževnatá. Ak si aj Ty dokážeš niečo  predstaviť vo svojej hlave, dozaista to dokážeš aj uskutočniť.  DOKÁŽEŠ.

To, na čo som ale bola pripravená menej, bolo obdobie stagnácie. Lebo, keď sa Ti darí, odškrtávaš si  tie malé ciele, jeden za druhým. Tie, keď počúvaš, že veľký cieľ sa skladá z malých. Tak tie malé. Ide to. Ale, nepôjde do stále. Prišlo to aj ku mne. Obdobie stagnácie, ba čo viac. Obdobie, kedy sa ten ľad podo mnou začal prelamovať a jednou nohou som sa vrátila späť do svojej zóny komfortu. Deň za dňom. Lenivý deň, za lenivým dňom. Dovoľujem týmto lenivým dňom zmocniť sa ma.  Cítila som, že môžem. Dopriala som si všetky svoje obľúbené jedlá, potraviny. A nielen raz. Ale aj zajtra. Pozajtra. Cítila som sa slobodná a bez výčitiek. Sky is the limit, veď to poznáš. Mohla som, veď som si to vydrela za posledné týždne. Čo tam, po tom. Po penovej pusinke (vlastne bolo ich tam tridsať) a rovno dve balenia, čiže šesťdesiat, po mestských zákuskoch s kávičkami, po bagete, po langoši, po kofole, po nanukoch či zmrzline, po pečive, po večeri v meste.. jemne som to nadniesla, aby si sa necítil/ necítila pri tomto čítaní až tak vážne 😛 Ale bol to bulimický záchvat. Mala som chuť urobiť si celý plech bublaniny a mať ju iba pre seba. Zjedla som tri kúsky a s plačom som to vyhodila rovno do koša. V tomto momente som mala zapýrenú tvár sama pred sebou, čo to robím. Keď Ťa toto ovládne, Ty vieš, že Ti to nerobí dobre, ale nedokážeš to zastaviť. Iba sa to stane a potom výčitky a plač.

Prešiel prvý týždeň, druhý ba aj tretí. Začala som si vedome uvedomovať, že niečo nieje v poriadku . Moja hlava ma videla horibilne. Vo svojich myšlienkách sa mi prehrávalo, že ak budem v tejto pohodlnosti pokračovať a nevrátim sa späť na tú cestu, bude zle. Ja opäť spadnem do toho. Skúsila som teda pomyselne “vstať” z týchto sračiek a vzchopiť sa. Povedala som si, od zajtra. Takéto  ” od zajtra ” pokusy boli presne tri. Potom prišiel prvý deň, kedy som to bola opäť ja, aj myšlienkami aj činmi. Day full of clean eating za mnou, žiadne výčitky, ale pocit spokojnosti. Vnútorne som kričala jedno veľké YESS, dala som to! Zajtra ráno, by som si mohla ísť zabehať. Odhodlaná vstať ráno o štvrtej, aby som o piatej na Štrkovci už vítala nový deň. A spolu s ním nové možnosti. Nové výzvy. Opäť som bola pripravená dať to. Prišiel večer a s ním opäť pocit radosti zo seba samej. Ali si úžasná. Už mám za sebou aj trénigy vo fitku, potím sa ako prasa v tom najlepšom slova zmysle, skratka ide to a ja to milujem. Moja vnútnorná sila je neskutočné veľká.  To preto, že som toľkokrát spadla a vždy sa postavila. Každý pád, každá facka Ťa robí silnejším. Nepoddaj sa prosím. Prosím!

Som niekde uprostred polovice. Chcem si splniť ten sen, na narodeniny  v októbri byť tá Ali, taká vlastne, ako ma ešte nepoznáš. A možno ani ja samú seba. Ale už teraz viem, že to dám. Pozerám sa na to, kde môžem byť, nie na to, čo sa mi môže stať, ak..

Chápeš ma ? V živote v rôznych situáciach vždy závisí iba na Tebe. Samotnom. Kedysi som sa bála zlyhania. Mala som strach, čo ak .. Ak sa rozhodneš vzdať sa/vzdať to, bude to v poriadku. Ale život je príliš krátky na to, aby sme sa aspoň nepokúsili zabojovať. Tak statočne a silno. Vyťaž z toho maximum, nech sa Tvoja vnútorná sila stane pevnejšou. Teraz sa nadýchni a povedz si, že to dáš. Chcem, aby si práve teraz cítil/cítila taký ten nový príval energie a chutí do veci bojovať, aj keď to nieje príjemné a ľahké.

A na záver už iba vyberám urývok z môjho obľúbeného motivačného videa, ktoré si púšťam na každom tréningu, keď bicyklujem 10 minút a v hlave si opakujem každé jedno slovo. Poďme na to spolu teraz:

“Svet nielen len slnko a dúha, je to tiež veľmi podlé a odporné miesto. A nezáleží na tom, aký tvrdý si. Zrazí Ťa na kolená a bude Ťa tam držať, ak to pripustíš! Ty, ja, nikto nerozdáva tak tvrdé rany ako život. Ale nejde o to, ako tvrdo dokáže udierať. Záleží na tom, koľko úderov dostaneš a znova sa postavíš. Koľko dokážeš zniesť a neprestaneš ísť ďalej. Takto sa víťazí. Bolesť je dočasná. Môže trvať minútu, hodinu alebo dokonca aj rok. Ale nakoniec sa stratí. A niečo iné ju nahradí. Ak sa vzdáš, bolesť pretrvá naveky. Máš moc vytvárať svoje šťastie. Máš moc robiť tento svet slobodný a krásny. Moc urobiť z tohto sveta krásne dobrodružstvo. Takže čo teraz spravíš ?

Pretože limity, ako napríklad slzy sú často len ilúziou. ”

Nevzdávaj sa.

Ali